Kamčatka, pekelný raj

Prvé správy o Kamčatke pochádzajú z polovice 17. stor., keď ataman Dežnov so svojimi kozákmi dosiahol ako prvý Európan jej územie. Prví objavitelia opisovali polostrov ako svet z počiatkov zrodenia, pekelnú zem alebo sídlo Pána Tmy. Rusi začali osídľovať Kamčatku začiatkom 18.stor. Stretli sa tu s domorodými kmeňmi Koriakov, Čukčov, Evenkov a Itelmeňov, ktorí nepoznali kov a žili prakticky v dobe kamennej. Ich náboženstvom bol animizmus a šamanizmus. Domorodci si vysvetľovali prírodné sily, ktoré ich obklopovali a pri ktorých sa zo svahov hôr valila láva a zem sa im triasla pod nohami tým, že na vrcholoch sopiek žijú duchovia - gamulovia. Títo si pri svojich hostinách opekali v kráteroch celé veľryby. Ľudí v tom utvrdzovali zvláštne mraky v tvare pokrývky na hrniec, ktoré sa aj dnes veľmi často usadzujú nad vrcholkami sopiek. Nasledovalo obdobie objavných výprav Vitusa Beringa. Tento kapitán z príkazu Petra Veľkého preplával prieliv medzi Áziou a Amerikou a objavil pre Rusko Aljašku. Ako prvý Slovák sa v r. 1770 dostal na Kamčatku Móric Beňovský, ktorý sa o 6 rokov neskôr stal kráľom Madagaskaru.

Na letisku v Jelizove pri Petropavlovsku Kamčatskom nás víta nápis „Zdes načinajetsja Russija“. Je to asi pravda, veď tento polostrov obklopený studeným Ochotským morom a ešte studenším Tichým oceánom je na dohľad od americkej Aljašky. Američania z toho asi veľkú radosť nemajú, lebo v obrovskom Avačinskom zálive leží priamo oproti Petropavlovsku najväčšia základňa ruských atómových ponoriek menom „Rybačij“ a viac na sever polygón na odpaľovanie medzikontinentálnych rakiet. Preto bola Kamčatka pre prípadných návštevníkov dlhé roky neprístupná a otvorila ju až Perestrojka po r. 1990.

Avačinský záliv s priemerom 28 km, inak tiež zaplavený kráter obrovskej sopky, je druhým najväčším prírodným prístavom, hneď po San Franciscu. Zmestilo by sa do neho všetko obchodné loďstvo sveta. Od oceánu ho oddeľuje len 3 km široký prieliv, ktorý strážia tri obrovské skaly -„Traja bratia“. Časté vlny tsunami, ktoré sa rodia v Tichom oceáne, nemajú šancu cez tento úzky prieliv ohroziť Petropavlovsk a ani jeho prístav. Mesto vlastne vyrástlo ako opora pre ponorkovú základňu, keď bol celý polostrov uzatvorenou vojenskou oblasťou.

Kamčatka je z geologického hľadiska veľmi mladá. Jej povrch pokrývajú horniny, ktoré sú produktom súčastnej sopečnej činnosti, ktorá tu začala pred necelým miliónom rokov. Hory sa neustále rodia a umierajú. Je to ako keby ste sedeli na sude s pušným prachom. Domy sú projektované tak, aby vydržali zemetrasenie o sile 9.stupňa. Oceľové prúty v paneloch pri ňom vydávajú tóny ako struny gitary. Pozdĺž pevniny sa v oceáne tiahne Kurilsko - kamčatská vodná priekopa s hĺbkou 10500 m. V nej sa Pacifická litosférická doska podsúva pod Euroázijskú a spôsobuje všetok ten podzemný nekľud a vrenie.

Špeciálna mikroklíma v okolí sopiek urýchľuje geologické procesy - vznik skamenelín, tvorbu rúd, rozpad hornín a minerálov. V miestach výronov plynov panujú podobné podmienky ako na Zemi pred 3 miliardami rokov, kedy sa na nej rodil život. Toto zasa priťahuje biológov. Veľká časť Kamčatky však nie je doteraz vedecky preskúmaná. Dôvodom je neprístupnosť a divoká nespútanosť prírody. Polostrov má len okolo 300 km spevnených ciest a skromnú sieť ciest štrkových. Jediným východiskom sa často stáva pásový traktor alebo vrtulník. Dovolím si však tvrdiť, že autostop je tu jednoduchší než v Európe. Ak náhodou nejaké auto ide a človek naň zamáva, tak určite zastane. S finančnou odmenou za zvezenie však musí byť človek opatrný. Ľudia sú tu veľmi hrdí a mohli by sa uraziť. Najlepšie je podarovať nejakú našu čokoládu, cukríky, alkohol a pod.

K činným vulkánom alebo na návšteve u Lucifera

Po prílete na Kamčatku sa k nám pridáva ešte jeden Ukrajinec, ktorý tu dlhšie pôsobil a má potrebné kontakty a znalosti z pohybu v skoro ľudoprázdnej divočine. Na ploche 4x väčšej než bývalé Československo žije len 350 tis. ľudí. Z toho Petropavlovsk a blízke okolie obýva 280 tis. obyvateľov. Zato sa tu podľa odhadov potuluje okolo 20 000 medveďov. Ursus arctos piscator je najväčším druhom Medveďa hnedého a darí sa mu tu výnimočne dobre. Jeho hlavnou potravou sú lososy a dokrmuje sa lesnými plodmi a hlodavcami. Takto môže dosiahnuť hmotnosť viac než pol tony.

Nasledujúci deň po povinnej registrácii na polícii vyrážame na trojdňovú aklimatizáciu do hôr, ktoré sa týčia hneď za mestom. Čas je na Kamčatke posunutý o 11 hodín dopredu a tak sa nám cez deň chce spať a v noci sme ako rybičky. Behom týchto troch dní vystupujeme vo vysokohorskom teréne k trom plesám s názvom Golubyje ozera. Organizmus sa nám tu prispôsobil zmeneným časovým a klimatickým podmienkam. Po návrate do civilizácie sa začíname chystať na 16 - dňový pochod divokou prírodou Kamčatky. Žiadne nákupy potravín či iného vybavenia v jeho priebehu nepripadajú v úvahu a tak si všetko potrebné nesieme so sebou na chrbtoch. Prvý deň nás nákladné auto odváža prašnou cestou asi 200 km za Petropavlovsk a tu zostávame definitívne sami.

Na celom svete je približne 600 činných sopiek a z toho sa na Kamčatke nachádza 29. Najvyšším činným vulkánom celej Euroázie je miestna Ključevskaja 4750 m n.m. Bola vyššia, ale výbuch z r. 1925 jej utrhol strmý vrchol. Momentálne sú všetky vulkány neobyčajne aktívne. Prebudili sa aj tie, čo už celých 30 rokov driemali. K životu sa prebral aj Korjakský vulkán nad Jelizovom a za našej neprítomnosti pokryl celé mesto sopečným popolom. V r. 2007 sa vo svetoznámom Údolí gejzírov pri zemetrasení zosunula obrovská masa skál a zeminy. Zo 45 gejzírov zostalo činných len 22. Geológovia sa obávajú, že príkrov z bahna môže vyvolať nárast nahromadených plynov a pár pod povrchom údolia s následkom silných a nečakaných explózií.

Po odchode nákladného KAMAZU si staviame stany u hydrotermálnej elektrárne s výkonom  150 Megawatov. Hlbinnými vrtmi sa do nej privádza para o teplote 500 stupňov Celzia. Na okolitých svahoch unikajú k oblohe mohutné stĺpy pary syčiacej z pretlakových ventilov. Všade okolo nás buble horúca voda a bahno. Časť odteká bez úžitku do potoka a časť je zachytená v kamennom bazéne, kde sa dá pohodlne relaxovať.

Nad našimi hlavami čnie náš prvý cieľ -rozložitý vulkán Mutnovskij 2324 m n.m. Jedná sa o jednu z najaktívnejších sopiek polostrova. V 20. stor. vybuchol 10x. Posledný raz sa predviedol v plnej sile v r. 2000.

Rieka Vulkannaja prerazila hranu Mutnovského južného krátera a vytvorila hlboký kaňon, do ktorého traverzujeme nasledujúci deň strmými snehovými svahmi sopky. Na začiatku rokliny je pomník 32 - ročnému Rusovi, ktorý spadol do vriacej rieky a utopil sa. Prúd vtiahol mŕtve telo pod hrubý firnový splaz, takže sa nikdy nenašlo. Steny krátera hýria všetkými farbami od žltej až po fialovú. I keď nadmorská výška je relatívne nízka, nad hlavami nám visí mohutné čelo visutého ľadovca. Na dne to vyzerá ako v gigantickom laboratóriu. Tenká vrstva skaly pod našimi nohami je na dotyk horúca a okolo nás syčia z prieduchov sírne výpary, kypí vriaca voda a klokoce bahno. Medzi južným a severným kráterom sú zbytky jazera s kyselinou sírovou. Po poslednom výbuchu sa pomaly vytratilo. Pri výstupe na vrchol severného krátera si musíme pomáhať lanom. Dusivé výpary nám však zostúpiť na jeho dno nedovoľujú. Sopečné plyny a husté mraky zahalili všetko do hmly a my začíname zostupovať po nekonečných lúkach porastených tmavočerveným Rododendrónom kamčatským k našim stanom.

Ďalším z vulkánov, ktoré sme sa rozhodli navštíviť, je Gorelyj 1829 m n.m. Tento supervulkán mal behom státisícov rokov veľmi zložitý vývoj. Najstaršia kaldera /kráter/ spred 300 tis. rokov má priemer 25 km. Na nej vyrástli postupne ešte štyri vzájomne sa prekrývajúce vulkány. V poslednej kaldere o rozmeroch 12x13 km vznikol pred 10 tis. rokmi dnešný Gorelyj, ktorý má celkom 11 vrcholových a 30 bočných kráterov. Posledný,silný explozívny výbuch sa tu udial v r. 1985. Do atmosféry sa vtedy dostalo množstvo popolčeka a plynov.

Prvý pokus o zdolanie sopky sme kvôli zlému počasiu skončili tesne pod vrcholom a výstup nám vyšiel až na druhý raz. V závere stúpame strmými svahmi pokrytými sopečným popolom. Sírne výpary sú stále intenzívnejšie a nútia nás ku kašľu. Ústa i nos si musíme chrániť šatkami. Na vulkáne nás čaká veľkolepý pohľad do dvoch kráterov pod našimi nohami v hĺbke viac než 300 m. Každý z nich má priemer približne 700 m. Ľavý kráter je vyhasnutý  a na dne je modrozelené jazero naplnené pokojnou vodou. Z druhého krátera stúpajú dusivé výpary z jazera naplneného vriacou kyselinou sírovou, ktorá má jedovatú, žltozelenú farbu. Popri brehoch jazera plávajú kryhy stuhnutej síry. Na sever od Gorelého sa tajga mení v tundru. V nej na severozápade vidíme ďalší z činných vulkánov menom Opala. Ďalej na sever sa rozprestierajú novootvorené bane na zlato a keby nebol opar, tak na severovýchode by vraj bolo vidieť brehy Aljašky.

Kráľovstvo lososov - k brehom Tichého oceánu

Po návrate z Gorelého nás čaká pochod k brehom Tichého oceánu. Strmo klesáme zo svahov sopky do údolia. Život nám začínajú strpčovať roje dotieravých komárov a muchničiek. Prvýkrát musíme proti nim použiť sieťky na tvár a repelent. Zostupujeme úzkym údolím rieky Mutnovskaja, ktorá nám svojimi meandrami neustále kríži cestu. Po dvadsiatom brodení som už prestal počítať. Predierame sa hustou spleťou trojmetrovej vegetácie. Jednoročné spoločenstvo tráv, papradín, bodliakov, koprív, bolševníka a bielo kvitnúceho túžobníka tvorí rýchlo rastúci porast obrovitých lužných travín krehkých ako zeler. Zvlášť na bolševník si musíme dávať pozor. V mladosti obsahuje veľa cukru a robia sa z neho osviežujúce nápoje a šaláty. Keď je však starší, je veľmi nebezpečný. Jeho šťava spôsobuje pri styku s pokožkou a za slnečného počasia silné popáleniny, ktoré veľmi bolia a ťažko sa hoja.

Neustále brodenie a vysoké traviny by však neboli to najhoršie. Cestou musíme prekonávať tzv. „stlanik“. Jedná sa o skoro nepriechodný jelšový porast podobného charakteru ako naša kosodrevina. Kto sa u nás niekedy ňou predieral vie, o čom hovorím. Jedinú radosť zo stlanika majú asi medvede. Na jeseň jelšové listy opadnú a vytvoria medveďom hrubú matrac, na ktorej potom prečkávajú tuhú zimu trvajúcu v týchto končinách dlhého pol roka. Keď na stlanik napadne mnohometrová vrstva snehu, medvede sa cítia ako pod teplou perinou.

Tichý oceán je búrlivý a hlavne šialene studený. Stačí pár temp aby sa nepovedalo a už aj sa ponáhľame z vody von. Na pobreží nás vítajú zvedavé tulene loviace v ústí rieky Žirovaja tiahnuce lososy. Tiež medvede sa snažia čo najviac vykŕmiť pred zimou lososím mäsom. Ráno vidíme len pár metrov od našich stanov na čiernej piesočnej pláži ich stopy.

Od oceánu sa obraciame do vnútrozemia a sledujeme tok rieky Žirovaja. Hore jej prúdom tiahnu hejná lososov, aby sa vytreli a založili nové potomstvo. Vyskytuje sa tu 6 druhov tichomorských lososov rodu Oncorhynchus a to nerka, keta, kisuč, gorbuša, masu a čavyča -Losos kráľovský. Zásoby potravín doplňujeme lovom týchto lososov. Ryby pri svojej ceste na trdliská neprijímajú potravu a po vytrení sa hynú. Nedajú sa preto chytať klasicky na návnadu. Z vody ich vyťahujeme veľkými, železnými hákmi, ktoré sme si ručne vyrobili z nájdeného silného drôtu. Okrem chutného mäsa je lahôdkou lososí kaviár červenej farby /ikra/. Mäso konzumujeme pečené a z hláv varíme polievku - uchu. Ikry sme nasolili a nechali deň odležať, aby zmäkli. Potom sme ich konzumovali ako prílohu k zemiakovej kaši, chlebu apod.

Pri našom postupe popri rieke sme sa dostali do konfliktu s medveďom. Išiel tiež loviť lososy a kvôli šumu rieky nás nepočul. Vystrčil hlavu z krovia len tri metre od nás. Obrovský úľak bol všeobecný a medveďa zahnali na útek až dva výstrely zo svetlicovej pištole. Večer si liečime nervy kúpeľom v teplých, termálnych prameňoch.

Sedlo Skazka, cez ktoré sa chystáme prejsť do údolia rieky Viljuča, je zarastené obávaným jelšovým stlanikom. Osemsto výškových metrov nám trvalo 6 hodín. Pri strmom výstupe sme často mali dojem, že lezieme po vetvách v korune obrovského stromu. Keď to inak nešlo, stúpali sme vyššie horskými bystrinami. Večer nás zastihol pod vyhasnutým vulkánom Viljučinskyj a na ďalší deň prichádzame k opusteným zlatým baniam a termálnym prameňom Rudniky, kde sme si  naplánovali deň odpočinku.

Na severe nás čaká tundra

Odpočinutí sa denným pochodom dostávame pod nám známu sopku Gorelyj, na ktorej vrchol sme nedávno vystúpili. Obrovský vulkán obchádzame kalderou na jeho severnú stranu. Nepreniknuteľné porasty bolševníka a jelšový stlanik akoby šibnutím čarovného prútika miznú a nastupuje kráľovstvo tundry so svojimi machmi, lišajníkmi,  zakrpatenými vŕbami, osikami a brezami.

Na ceste sme už 12 dní a naše zásoby potravín sa chýlia ku koncu. Na šťastie je však tundra priam posiata čučoriedkami zvanými golubiky. Zimolez kamčatský má farebne podobné plody, len podlhovastého tvaru. Sú sladšie a chutnejšie než čučoriedky. Tiež kozáky s červenými a oranžovými hlavičkami vykúkajú v hojnom počte z nízkeho porastu. Podobná brusniciam je Šikša sibírska. Pre nás je skoro bez chuti, ale obľubujú ju medvede. Z diaľky ich sledujeme, ako sa pasú a robia si zásoby tuku na blížiacu sa zimu. Veď už v septembri tu začína padať sneh a napr. pod Gorelým je jeho vrstva hrubá až 11 metrov. Množstvo ročných zrážok dosahuje na Kamčatke miestami 2500 mm.

Naše putovanie sa končí na brehoch Tolmačovského jazera a nákladný KAMAZ nás odváža späť do civilizácie. V Jelizove si robíme záverečnú hostinu. Okrem tradičných mäsových guliek v cestíčku - ruských pelmeňov, máme aj miestne špeciality. Chutí nám hlavne údený Losos kráľovský - čavyča a chlebíčky s lososím kaviárom. O niečo menej chobotnice v morskej kapuste. Jedná sa o akýsi druh hnedých chalúh. Jedlo zapíjame kamčatským pivom a vodkou, pričom nesmia chýbať ruské prípitky t.j. na ex a do dna. Nasledujúci deň ráno sa na Iljušine vznášame nad vrcholkami vulkánov nad Petropavlovskom a mierime späť domov.

pošli do vybrali.sme.sk

Komentáre k článku