Snívať je veľmi dôležité

Už síce neučíte, ale ako si spomínate na svoje pedagogické pôsobenie v Malackách?

V roku 1977 sa tu uvoľnilo miesto učiteľa slovenčiny a výtvarnej výchovy v II. ZŠ (neskôr ZŠ M. Olšovského, dnes súčasť Spojenej školy sv. Františka Assiského, poz. aut.). Tak sme sa s manželom prisťahovali sem. Pochádzam z Gbiel, manžel zo Šaštína. Neučím už druhý školský rok. Pre seba hovorím, že nie som na dôchodku, ale na voľnej nohe a plním si svoje sny. Veľmi rada som pracovala s deťmi, venovala som sa im aj nad rámec bežnej výučby. Zúčastňovali sme sa rôznych súťaží. Dvakrát po sebe sme vyhrali celoslovenskú súťaž a pre triedu trojdňový pobyt na Smolenickom Zámku potom v Piešťanoch. Za nemalú peňažnú výhru sme nakúpili hodnotné publikácie do školskej knižnice. Boli to úžasné chvíle.

Teraz si ale plníte svoje sny a veľa cestujete. Akých sympózií ste sa naposledy zúčastnili?

Bola som preč celý jún. Najskôr som navštívila medzinárodné sympózium v Nesvadách. Je to malá dedinka v okrese Komárno neďaleko maďarských hraníc. Miestna organizácia Csemadoku tu zorganizovala už 5. ročník Medzinárodného festivalu umeleckého smaltu Tűzvirág na tému láska. Bolo tam výborne. Sympóziom žila celá dedina. Konalo sa tu v tom čase šesť výstav, koncerty a množstvo sprievodných podujatí. Chodili tu autobusy turistov, ktorí mali prístup do stanov, v ktorých sme tvorili. Vždy ma takéto stretnutia dobíjajú energiou a inšpirujú v ďalšej práci. Potom som si odskočila na celosvetové výtvarné bienále do obľúbených Benátok. A po návrate z Talianska som ešte stihla Medzinárodné sympózium profesionálnych maliarov v Brunovciach. Zúčastnilo sa ho štyridsať profesionálnych výtvarníkov zo štrnástich krajín Európy a Ameriky. Inokedy som o tomto čase musela byť v škole, preto si toto obdobie skutočne vychutnávam.

Aj vaša aktuálna jubilejná samostatná výstava nesie názov obrazy a sny. Ako by ste ju charakterizovali?

Najlepšie ju vystihuje odkaz, ktorý som si našla v knihe od návštevníka vernisáže výstavy: „Zabúdam, že snívať je tak dôležité. Je to dar, a preto ďakujem za odkaz vo vašich obrazoch.“ K tomu dodávam, že sa snažím robiť, čo ma baví. Tvorím, keď som v pohode. Obrazy a farby majú totiž úžasnú silu. Je pre mňa dôležité, aby odovzdávali  niečo pozitívne. Raz mi jedna pani v Skalici povedala: „Škoda, že už výstava končí, ja som si medzi vaše obrazy chodila oddýchnuť.“ Takáto úprimná výpoveď je pre mňa odmena.

Ste dlhoročnou členkou skalického Klubu výtvarníkov, prečo nie malackého Art clubu?

Asi to tak malo byť. Už tým, že som sa narodila a vyrastala bližšie k Skalici. Klub tu má bohatú tradíciu, funguje už od roku 1977, čiže vyše tridsať rokov. Je vo veľkom podporovaný aj mestom. Pravidelne tu usporadúvame výstavy, mesto pri tej príležitosti vydáva bulletiny. V roku 2007 ma aj vďaka pôsobeniu v skalickom klube prijali do radov profesionálnych tvorcov Združenia výtvarných umelcov západného Slovenska v Bratislave. Každé dva roky sa uskutočňuje Salón ZVUZS, v roku 2012 to bolo na tému autoportréty. Aj moje obrazy sú vtedy dlhodobo inštalované vo veľkých výstavných priestoroch Západoslovenského múzea v Trnave.

Vystavujete však aj vo svete, dokonca v Kanade, prezraďte ako sa tam váš hodváb dostal?

Pred pár rokmi som navštívila Kanadu. Veľmi na mňa zapôsobila bazilika - Oratoar sv.Jozefa. Je to najväčší chrám v Kanade, ktorý je najvyšším bodom v Montreale.  Máte tu úžasný výhľad na mesto. A práve tu sa nachádza pozoruhodné Múzeum betlehemov z celého sveta vytvorené z rôznych materiálov. Všimla som si, že maľba na hodvábe tu chýba. A tak som im poslala obraz – maľbu na hodvábe v rozmere 90 x 90 cm s motívom Svätej rodiny, ktorá tu je teraz vystavená.

Inšpirujú vás teda takéto silné miesta? Kde všade hľadáte podnety k tvorbe?

Jednoznačne v prírode. Mám rada poľné kvety, pohľad na krajinu. Ale okrem zrakového vnemu je dôležitý sluchový. Mám rada hudbu. Pri maľovaní si púšťam Enyu, Vangelis a podobné žánre. Inšpiráciu hľadám aj v knihách. Mám rada Exupéryho, Bacha, Gibrána. Autorov, ktorí dokážu slovami odovzdať úžasnú silu a odkázať nám kam a ako náš život smerovať. Ak na mňa niečo zapôsobí, snažím sa to zachytiť. Naposledy napríklad vystúpenie slnečného cirkusu - Cirque du Soleil. Vstupenky nám s manželom venovali deti a bol to neopísateľný zážitok. Určite niečo vďaka tomu žiarivé namaľujem.

Aj vo vašich dielach možno čítať. Väčšinou sa myšlienka spája vo viacerých obrazoch, nie?

Áno, rada robím diptychy a triptychy. Momentálne maľuje päticu obrazov na tému Otčenáš. Zatiaľ sú vystavené dva z nich. Začala som pri nich robiť s plátkovým zlatom. To ma zaujalo práve u jedného pána v Brunovciach. Nejde o to, aby som obrazy predražila. K zlateniu som nikdy neinklinovala, ale chcem takto umocniť dojem, keď o niečo nevšedné. Božské. A čo sa týka farebnosti, tak si skutočne všímam, že mám obdobia, keď maľujem  skôr do modra, modrozelena, žltohneda.
Fatamorgána – ropná škvrna v Egypte, kormorán, ktorý má od nafty mokré krídla. Je tu motív Božského oka. Diela s filozofickým podtextom.

Ako spomínate na svoje výtvarné začiatky?

„Mala som päť rokov, keď mi v skalickej nemocnici vyberali mandle. Z okna v chodbe som mala výhľad na skalický kostol a tak som začala maľovať. Stále som behala z izby do chodby, sestrička sa čudovala, čo to robím, lebo som nechcela na chodbe stáť. Keď sa na ten obrázok pozriem dnes, je tam už pekne zachytená perspektíva. Maminka ho má dodnes odložený.“

pošli do vybrali.sme.sk

Komentáre k článku

15.10.2013 21:19:01 | Čo bolo, bolo
Ja len pár viet na dokreslenie celkového "anjelského" obrazu o pani učiteľke Vlaste Peltznerovej . Spomienky na detstvo sú počase vnímané ako niečo krásne, na čo väčšina z nás rada spomína . Pozitívne zážitky sú velebené , negatívne zážitky sú zabudnuté, pretrvávajú len tie naozaj silné .

Áno, na hodiny s pani učiteľkou Peltznerovou sa nedá zabudnúť . Na jej do neba volajúcu aroganciu, povýšenecký postoj k deťom, ktoré z jej hodín často chodili s plačom a do školy sa báli ísť práve kvôli nej . Verejné ponižovanie žiaka pred ostatnými deťmi a častokrát aj učiteľmi. Vyžívanie sa vo psychickom trápení dieťaťa, to bylo neco aj pred rokmi, dnes by za to mohla dostať pekný trest.....

Nezostáva nič iné len zaželať pani umelkyni veľa tvorivej sily a oddýchnuť si, že nikto jej už nemusí hovoriť pani učiteľka. A vydať toto svedectvo aby sme my čo sme to zažili nezabudli. A ostatní aby vedeli s kým majú dočinenia.

16.10.2013 22:35:33 | Je to len Závisť
Už viac rokov žijem v zahraničí,a preto občas idem na túto stránku.Potešil som sa,keď som si prečítal rozhovor s našou pani učiteľkou Peltznerovou.Blahoželám.Vždy rád spomínam na Vaše hodiny,i keď som Vás občas trápil.Dospel som a pochopil.Chápem tiež,že závisť je typická vlastnosť Slovákov.Ak niekto vyčnieva z radu,druhí naňho útočia.Závidia mu farebné krídla.Pisateľke komentáru odporúčam vrátiť sa ku svojej všednosti a pozor na §373 ods.1 TRESTNÉHO ZÁKONA-môžete byť obvinená z ohovárania -odňatie slobody na 1 až 5 rokov.

17.10.2013 11:19:52 | Čo bolo, bolo
Želám príjemný deň. Nie, žiaľ to nie je závisť, to je konštatovanie faktov. Viete, aby človek takéto niečo napísal, tie zážitky z minulosti musia mať istú silu . Iste nás je viac, ktorí majú podobnú skúsenosť ako ja . To že ste Vy dospeli, pochopili a oceňujete pani „učiteľku“ je fajn. Zrejme ste sa stretli s pani učiteľkou v inej dobe ako ja, blahoželám. Ja dodnes jej chovanie nechapem .

30.10.2013 10:52:09 | JA
Na 100% súhlasím s príspevkom "Čo bolo,bolo". Ale čo už, prežila som a nerada na toto obdobie spomínam. Určite by som to nikomu neželala ešte raz prežiť. Nech sa jej darí v umeleckej tvorbe. Pekný deň.

26.02.2014 15:49:28 | Čo dodať..
Na základnej škole bolo kreslenie na hodinách často dôležitejšie ako vyučovanie slovenského jazyka a literatúry. Vďaka mojim rodičom, ktorí si to skoro uvedomili a snažili sa nahradiť výučbu doma.
Ľudia ktorí idú učiť, by si mali veľmi dobre vopred premyslieť, či majú kladný vzťah ku "všetkým" deťom. Ak nie, odporúčam zostať doma a maľovať!