Lenin prebuď sa, Brežnev sa zbláznil

21. 8. 1968 v spomienkach pamätníkov

Eva Režná

"Pamätám si ten deň, mala som vtedy 8 rokov. Bývali sme na Perneckej (terajšej Pezinskej ceste), na konci ktorej boli kasárne. A tak ma nadránom zobudil rachot prechádzajúcich tankov po našej ulici. Naši boli z generácie, ktorá v detstve prežila 2 svetovú vojnu. Nezabudnem na mamine vystrašené oči plné sĺz, keď sa so strachom pýtala tatka, či bude zasa vojna. Moji starší bratia mali vtedy 18 a 19 rokov a to by znamenalo ísť do vojenskej služby. I keď som bola vtedy ešte dieťa, pochopila som, že naši "bratia" nám nepriniesli slobodu..."

Eva Žilavá

"Mala som krásnych šestnásť. Hlavu zbavenú politiky a chuť užiť si posledné dni prázdnin pred nástupom do druhého ročníka SVŠ. Vnímala som iba prísny zákaz rodičov, aby som sa nevzďalovala od domu, vraj Malackami prechádzajú "vojská" - Rusi v tankoch. Mama, ktorá prežila dve vojny, zastrela okná roletami v prípade nejakej zablúdenej strely. Skupinku mládežníkov pred bytovkou (samozrejme aj mňa) premohla zvedavosť pred poslušnosťou. Odbehli sme od loptovej hry do centra a sledovali ako ťažké vojenské "mašiny" brázdia už aj tak nekvalitné cesty. Kamene vyletovali od zeme a občas ktosi odvážny hodil s pokrikom do tanku nejaký tvrdý predmet. Spojencom (označenie z TV spravodajstva) sa to nepáčilo, a tak na zastrašenie vojak, ktorý obsluhoval hlaveň, začal ňou točiť akoby si vyberal cieľ pomsty. Rádio a TV vysielali iba o nutnosti príchodu vojsk Varšavskej zmluvy, o úsilí oslobodiť našu krajinu. Nikto nechápal - nikto nás nenapadol. Mráz prechádzal po chrbte aj pri letných teplotách. Ako študenti sme riskovali a v nočných hodinách sme tajne lepili protestné plagáty na výklady aj stĺpy. Strach sme cítili a v krku, keď raz za nami vyštartovala hliadka na "gáziku" Šťastie stálo pri nás, stratili sme sa v tmavých uličkách."

Peter B.

V noci, keď prišli spojenecké vojská, som polnočným vlakom pricestoval z práce domov. O štvrtej hodine ráno bolo počuť hluk z vonku a otec mi prišiel oznámiť, že nás obsadili Rusi. Kolóna tankov stála pozdĺž hlavnej ulice. Ľudia boli zmätení. Rýchlo nakupovali cukor a iné základné potraviny, lebo sa báli, že bude vojna. Poobede som cestoval späť do Bratislavy. Pri Devínskej Novej Vsi boli zakopané delá, ich hlavne mierili na Bratislavu. V časti, kde bola trať vsadená do vŕšku, nás pozorovali sovietski vojaci so samopalmi v rukách. Keď som vystúpil na hlavnej stanici, uvidel som niečo, čo nikdy predtým ani potom nie. Mramorové steny boli oblepené nesúhlasnými plagátmi protestujúcimi voči okupácii. Pracoval som v BEZ-ke na vtedajšej Februárovej ulici. Cez prestávku sme z fabriky pozerali, čo sa deje. Videli sme, ako sovietski vojak pristavil na druhej strane ulice náhodne okoloidúceho a mieril na neho samopalom dovtedy, kým nepostŕhal všetky protestné plagáty. Na jeden taký nápis si pamätám aj v Malackách na bráne vedľa hračkárstva za Záhoráckej ulici: Lenin prebuď sa, Brežnev sa zbláznil."

Eva Brimichová

"Alica Bieliková (rodená Malá), manželka známeho Ladislava Bielika, autora najznámejšej fotografie z augusta 1968 Muž s odhalenou hruďou pred tankom, je moja sesternica. V čase týchto udalostí boli zosobášení len mesiac. O augustových udalostiach sme sa nikdy nerozprávali podrobnejšie. V tom čase som mala ako učiteľka dovolenku a starala som sa o svojho 4-ročného synovca, lebo švagriná bola v pôrodnici. 20. augusta ju pustili z pôrodnice, ale nemali sme jej malého ako odviesť. Zostal teda u nás dlhšie. Nakúpila som mu pudingy do zásoby, keby sa v obchodom minuli. Pamätám si ako sa hrával na pieskovisku na dvore, a vždy keď leteli nad Malackami lietadlá, dobehol vystrašený za mnou. Aj deti boli zmätené."

Poznámka: Výpovede E. Žilavej, Petra B. a E. Brimichovej boli tiež uverejnené v Malackom hlase 14/2008

pošli do vybrali.sme.sk

Komentáre k článku